Ekologické problémy sa stali každodennou realitou a ovplyvňujú kvalitu nášho života aj budúcnosť planéty. Táto sekcia vám poskytuje krátky prehľad najdôležitejších pojmov a súvislostí. Ako europoslanec so zameraním na životné prostredie, ekológiu a ochranu prírody vám chcem priblížiť, prečo sú tieto témy dôležité globálne, pre Slovensko, aj pre moju prácu v Európskom parlamente.
Lesy
Lesy sú kľúčovým ekosystémom a domovom obrovskej časti suchozemskej biodiverzity. Sú nevyhnutné pre kolobeh vody, ukladanie uhlíka, stabilitu pôdy a klímy. Napriek ich významu svet stále prichádza o prirodzené lesy alarmujúcim tempom.
Odlesňovanie (deforestácia) znamená trvalé miznutie lesných porastov – najmä výrubom a premenu na poľnohospodársku pôdu, plantáže, či zastavané územie. Každoročne sa globálne zlikviduje okolo 10 miliónov hektárov lesov. Od roku 1990 sme tak vyklčovali asi 420 miliónov hektárov (približne rozloha celej EÚ), hoci časť plochy sa zalesňovaním obnovila a čistý úbytok lesa je o niečo nižší. Pozitívnou správou je spomalenie odlesňovania – ročne sa rúbe menej lesov než v 80. rokoch. Stále však ide o obrovské straty najmä v tropických dažďových pralesoch Amazónie, Konžskej panvy či Indonézie.
Prečo na tom záleží? Lesné ekosystémy udržiavajú klimatickú rovnováhu tým, že pohlcujú oxid uhličitý (CO₂) a produkujú kyslík. Strata lesov zvyšuje emisie skleníkových plynov a prispieva ku klimatickej zmene. Okrem toho dochádza k úbytku druhov(strata biodiverzity), erózii pôdy a narúšaniu vodného režimu krajiny. Na Slovensku máme lesnatosť okolo 40 % územia krajiny, čo nás radí k najlesnatejším štátom Európy. To dôležité sa týka ich kvality.
Staré prirodzené lesy – pralesy obsahujú výrazne vyššie množstvo uhlíka stiahnutého z atmosféry ako vysadený hospodársky les. V pralesoch je neporovnateľne vyššia biodiverzita, čím sa les stáva stabilnejší aj voči klimatickým výkyvom, ako sú suchá či požiare. Hospodárske lesy predstavujú umelo vysadené porasty, ktoré sú pomerne mladé, zväčša zjednodušené a menej odolné voči vplyvom prostredia.
Hospodárske a ľudskou činnosťou výrazne ovplyvnené lesy v súčasnosti pokrývajú väčšinu nášho lesnatého územia, dokonca tvoria značnú časť plochy chránených území. Len menšia časť plochy chránených území na Slovensku sú územia bez manažmentu, kde pre lesy platí najvyšší stupeň ochrany. Lesy by mali byť na týchto územiach ponechané na samovývoj. V praxi sa však aj na týchto lokalitách ťaží. V podstate tak na samovývoj ostáva len nepatrné množstvo pralesov, s celkovým zastúpením menším ako 0,5% lesov.
Mojím poslaním ekológa a europoslanca je chrániť lesy a presadzovať lepšie politiky ich ochrany aj pestovania. V Európskom parlamente som podporil napríklad reformu využívania lesnej biomasy – nesmie sa neudržateľne spaľovať drevo a tváriť sa, že ide o „čistú“ energiu. Tiež sa zasadzujem o striktnú ochranu posledných pralesov a starých lesov v Európe. Verím, že odolné a pestré prírodné lesy sú dedičstvo, ktoré musíme zachovať pre ďalšie generácie.
Poľnohospodárstvo
Poľnohospodárstvo zabezpečuje potraviny pre ľudí, no zároveň výrazne formuje krajinu a vplýva na životné prostredie. Obrovské plochy pôdy slúžia na pestovanie plodín alebo chov zvierat –takmer polovica územia EÚ je poľnohospodárska pôda (na Slovensku približne 48 %). Spôsob, akým hospodárime s pôdou, preto zásadne ovplyvňuje biodiverzitu aj kvalitu vody, pôdy či ovzdušia, ale aj život na vidieku. Moderná intenzívna výroba priniesla vysoké výnosy, avšak za cenu narušenej uniformnej krajiny. V mnohých častiach Európy nahradilo pestrú mozaiku malých polí, remízok a lúk nekonečné lány intenzívnych kultúr. Táto strata krajinných prvkov a rozmanitosti má vážne dôsledky- miznú prirodzené biotopy, klesá rozmanitosť rastlín a následne aj živočíchov. Napríklad populácie bežných druhov vtákov poľnohospodárskej krajiny dramaticky klesli. Podobný alarmujúci trend vidíme u hmyzu: vedecká štúdia zaznamenala pokles celkovej biomasy lietajúceho hmyzu o vyše 75 % za posledných 27 rokov.To všetko signalizuje, že súčasný model „priemyselného“ poľnohospodárstva dlhodobo nie je udržateľný a vážne ohrozuje fungovanie ekosystémov kultúrnej krajiny.
Jedným z najväčších environmentálnych problémov dnešného poľnohospodárstva je masové používanie pesticídov (chemických prípravkov na ničenie škodcov, burín a chorôb). Pesticídy- medzi nimi špeciálne insekticídy – síce chránia úrodu, no škodia ekosystémom a môžu poškodzovať životné prostredie a zdravie ľudí. Opeľovače, ktoré zabezpečujú úrodu približne jednej tretiny potravín, trpia v dôsledku toxických postrekov a straty biotopov. V Európskej únii je každý desiaty druh včiel a motýľov ohrozený vyhynutím.
Chemické postreky pritom nezabíjajú len „škodlivé” druhy, ale aj ďalší hmyz (predátory, včely, lienky) a môžu kontaminovať pôdu či vodu. Prevažne sa aplikujú plošne a neefektívne –štúdie ukazujú, že asi 50 % pesticídov sa použije zbytočne, pretože postrek sa minie účinku a vôbec sa nedostane k cieľovej rastline. Takéto plytvanie nielen zvyšuje náklady farmárov, ale najmä zaťažuje životné prostredie. Zdravotné riziká pre ľudí (rezíduá pesticídov v potravinách, vode a ovzduší) sú takisto vážnym problémom, najmä pre farmárov pracujúcich s toxickými látkami a pre vidiecke obyvateľstvo vystavené postrekovým aerosólom.
Prečo na tom záleží? Spôsob poľnohospodárskej výroby úzko súvisí s klimatickou krízou aj potravinovou bezpečnosťou. Na jednej strane intenzívne farmy prispievajú ku klimatickej zmene – či už emisiami skleníkových plynov (napríklad metán z dobytka, oxid dusný z umelých hnojív) alebo odlesňovaním kvôli rozširovaniu polí. Na druhej strane sú samé obeťou meniacej sa klímy: častejšie suchá, vlny horúčav, prívalové dažde a povodne ohrozujú úrodu. Nestabilita klímy môže viesť k neúrode a výpadkom potravín v niektorých regiónoch. Preto je nevyhnutné budovať odolné poľnohospodárstvo, ktoré minimalizuje svoj vplyv na klímu a dokáže sa prispôsobiť extrémom počasia. Ďalší argument je ochrana pôdy– úrodná pôda je základ potravinovej produkcie, no pri intenzívnom obrábaní trpí eróziou, úbytkom organickej hmoty a znečistením chemikáliami, čo spôsobuje stratu pôdneho života a jej funkčnosti. Bez úrodnej pôdy a opeľovačov nebudeme vedieť uživiť rastúcu populáciu. Ako zdôrazňujem, príroda na poliach nie je prepych, ale podmienka našej potravinovej sebestačnosti: „Doslova si podrezávame konár, na ktorom sedíme, ak ničíme opeľovače a pôdu – ohrozujeme tým vlastnú budúcnosť“.
Dobrou správou je, že udržateľné alternatívy existujú a postupne si nachádzajú miesto aj v praxi. Patrí sem ekologické a prírode blízke poľnohospodárstvo– napríklad biofarmy bez chemických postrekov, agroekológia využívajúca prirodzené procesy (ako striedanie plodín, integrovaná ochrana proti škodcom namiesto pesticídov) či regeneratívne poľnohospodárstvo chrániace pôdu. Tradičné postupy našich starých rodičov, ktorí na poliach ponechávali medze, remízky, pásy kvetinovej zelene popri poliach a mozaiky plodín, dnes opäť objavujeme ako cenné prvky zvyšujúce biodiverzitu aj úrodu. Výskum aj prax ukazujú, že rozmanitá krajina s menšími poliami, medzami a biopásmi, v kombinácii s obmedzeným používaním pesticídov, prospieva opeľovačomaj ďalším organizmom. Aj malí a strední farmári dnes hospodária spôsobom bližším k prírode- pestujú rôznorodé plodiny, chovajú tradičné plemená dobytka, zveľaďujú krajinu okolo svojich polí. Podpora takýchto farmárov nie je len sociálnou požiadavkou, ale aj environmentálnou nevyhnutnosťou.
Európska únia si uvedomuje nutnosť ozelenenia poľnohospodárstva a zahrnula túto oblasť do svojej Zelenej dohody. Stratégia Z farmy na stôl (Farm to Fork) a Biodiverzitná stratégia 2030 stanovili ambiciózne ciele: znížiť používanie chemických pesticídov o 50 % do roku 2030, znížiť používanie nebezpečných pesticídov takisto o 50 %, obmedziť straty živín (napr. dusičnanov) o 50 % a dosiahnuť aspoň 25 % poľnohospodárskej pôdy v ekologickom režime. Zároveň chce EÚ obnoviť prírodnú mozaiku v poľnohospodárskej krajine – členské štáty majú zabezpečiť, aby aspoň 10 % poľnohospodárskej pôdy tvorili prvky prospešné pre biodiverzitu (medze, stromy, mokrade, kvitnúce pásy). Tieto ciele majú podporiť nový model hospodárenia, ktorý bude šetrný k prírode a klíme – no úprimne, nepresadzujú sa ľahko. Odpor voči ich zavedeniu je veľký a často založený na skratkovitých a populistických kvázi riešeniach, ktoré ale situáciu len zhoršujú.
EÚ zakázala viacero škodlivých agrochemikálií. neonikotínové insekticídy (ako tiametoxam a klotianidín) známe tým, že dramaticky decimujú včely a iný hmyz, sú v Európe stiahnuté z používania. V roku 2022 predstavila Európska komisia návrh nového nariadenia o udržateľnom používaní pesticídov, ktorý by prvýkrát právne zaväzoval krajiny k redukcii pesticídov o polovicu. Žiaľ, prijatie tejto legislatívy naráža na odpor – pod tlakom agroloby bol pôvodný návrh Európskym parlamentom výrazne oslabený a zablokovaný. Ja osobne považujem ústupky od týchto cieľov za krok späť. Farmári musia chrániť prírodu a adaptovať sa, inak budú práve oni čeliť najhorším následkom. Ako som upozornil, nemáme ďalších 30 rokov na odklad – potrebujeme meniť prístup hneď, inak sektor utrpí vážne škody. Aj preto v Európskom parlamente dôrazne presadzujem, aby sme Zelený dohovor napĺňali v poľnohospodárstve bez oslabení a zbyročných výnimiek.
Biodiverzita
Biodiverzita znamená rozmanitosť života na Zemi – zahŕňa všetky druhy rastlín, živočíchov a mikroorganizmov, ich gény aj ekosystémy, ktorých sú súčasťou. Vysoká biodiverzita zabezpečuje stabilitu a funkčnosť ekosystémov: napríklad opeľovače zabezpečujú úrodu, mokrade filtrujú vodu, lesy regulujú klímu, stepi ukladajú uhlík. Bohužiaľ, dnes čelíme kríze biodiverzity. Ľudská činnosť spôsobila, že druhy vymierajú mnohonásobne rýchlejšie než v minulosti. Podľa OSN hrozí vyhynutie až miliónu druhov v priebehu nasledujúcich desaťročí, ak nezmeníme prístup. Od roku 1970 klesli populácie sledovaných divo žijúcich živočíchov v priemere o viac než dve tretiny (−69 %) v dôsledku ničenia biotopov, nadmerného lovu, znečistenia a klimatickej zmeny. Toto šieste masové vymieranie už prebieha a jej príčinou sme my ľudia.
Medzi hlavné faktory straty biodiverzity patrí strata biotopu (premena prírodných oblastí na polia, mestá, cesty), nadmerné využívanie zdrojov (rybolov, lov, pytlictvo, ťažba dreva), znečistenie, klimatická zmena a invázne nepôvodné druhy.
Invázne druhy sú organizmy zavlečené človekom mimo svoj prirodzený areál, ktoré sa nekontrolovane šíria na úkor pôvodných druhov. Globálne invázne druhy spôsobujú ekonomické škody odhadom 423 miliárd USD ročne a zapríčinili už vyhynutie 1 215 pôvodných druhov. Na Slovensku už tiež pociťujeme tento problém – rastliny ako pajaseň žliazkatý(invázny strom) či zlatobyľ kanadská alebo krídlatky vytláčajú domáce druhy a menia ráz krajiny. Vedci u nás zaznamenali invázne rastliny na desiatkach tisíc lokalít a ich výskyt stále rastie. Riešením je včasná eradikácia (likvidácia) týchto druhov, prísna kontrola ich šírenia a hlavne prevencia vzniku nových invázií.
Ochrana biodiverzity je prioritou aj v EÚ – stratégiou je do roku 2030 zabezpečiť ochranu 30 % územia na súši aj mori a obnoviť aspoň 30 % zničených ekosystémov.
Ako poslanec Európskeho parlamentu aktívne podporujem tieto ciele. Vždy som bol milovník prírody – preto v politike bojujem za zákony na ochranu druhov a prírodných území. Podporil som napríklad prísnejšie obmedzenia pesticídov škodlivých pre opeľovače a opatrenia proti inváznym druhom, tiež vždy vystupujem proti oslabovaniu ochrany prírody a chránených druhov. Verím, že zachovanie pestrosti života je investícia do našej budúcnosti – zdravé ekosystémy znamenajú čistú vodu, úrodnú pôdu aj odolnosť voči zmene klímy. Sú našou budúcnosťou a podmienkou pre život.
Oceány
Oceány pokrývajú viac než 70 % povrchu Zeme a sú doslova kolískou života. Produkujú aspoň polovicu kyslíka na Zemi prostredníctvom drobných rias a fytoplanktónu.
Zároveň pohlcujú asi 30 % oxidu uhličitého vypúšťaného ľuďmi, čím spomaľujú zmenu klímy, hoci to vedie k okysľovaniu vody. Oceány tiež absorbovali okolo 90 % prebytočného tepla spôsobeného globálnym otepľovaním, čím zabránili ešte výraznejšiemu rastu teploty atmosféry. Sú domovom nesmierneho bohatstva života – od mikroskopického planktónu po veľryby – a zdrojom obživy pre miliardy ľudí. Dnes však morské ekosystémy čelia obrovským hrozbám.
Medzi najväčšie problémy patrí prehrievanie a okysľovanie oceánov v dôsledku klimatickej krízy. Teplejšia voda a zmena chémie ohrozujú koralové útesy – koraly blednú a umierajú kvôli teplotným stresom. Dôsledky takýchto zásadných a rýchlych zmien vieme len ťažko odhadnúť. Neveštia však nič dobré.
Stúpa hladina morí (teplá voda sa rozpína a topia sa ľadovce), čo ohrozuje pobrežia. Ďalším problémom je znečistenie, najmä plastový odpad. Do morí sa ročne dostáva viac než 8 miliónov ton plastov – to je, akoby sa každú minútu vysypal do oceánu celý nákladiak plastového odpadu. Plastový odpad tvorí okolo 80 % všetkých morských odpadkov. V oceánoch pláva odhadom 51 biliónov mikročastíc plastu, ktoré požierajú živočíchy a dostávajú sa do potravinového reťazca. Znečistenie morí však nie sú len plasty – patrí sem aj ropa, chemikálie či nadmerné živiny z poľnohospodárstva, ktoré spôsobujú v oceánoch mŕtve zóny bez kyslíka.
Nemenej závažný je nadmerný rybolov. Podľa OSN je viac než tretina svetových populácií rýb prelovovaná nad udržateľnú úroveň. Moderné flotily často lovia rýchlejšie, než sa ryby stíhajú rozmnožovať, čo vedie ku kolapsom populácií (napríklad tresky či tuniakov). Úbytok veľkých rýb narúša potravné reťazce a ohrozuje milióny ľudí závislých na rybolove. Biodiverzita oceánov klesá – stratili sme značnú časť mokraďových biotopov, mangrovov, populácie morských vtákov aj cicavcov tiež ubúdajú.
Podporujem opatrenia proti plastovému odpadu – EÚ už zakázala jednorazové plasty ako slamky či vatové tyčinky. Zasadzujem sa aj o vytvorenie väčších morských rezervácií a prísnejšie regulácie rybolovu, aby sa populácie rýb obnovili. Osobitne dôležité je pre mňa aj Čierne more a Stredozemné more, ktoré čelia znečisteniu aj klimatickému stresu. Ako hovorím: „Oceány sú náš najväčší spojenec v boji proti klimatickej zmene – musíme im pomôcť, aby pomohli ony nám.“ Preto bojujem za to, aby EÚ bola lídrom v ochrane oceánov, či už ide o zníženie emisií lodnej dopravy, alebo o podporu čistejších pláží a pobreží.
Ovzdušie
Ovzdušie – vzduch ktorý dýchame – je našou základnou životnou potrebou. Čisté ovzdušie však vôbec nie je samozrejmosťou. Znečistenie ovzdušia (smog) patrí medzi najvážnejšie environmentálne zdravotné riziká. Jemné prachové častice (PM₂.₅ a PM₁₀), oxid dusičitý (NO₂), prízemný ozón a ďalšie škodliviny spôsobujú vážne ochorenia dýchacej a srdcovo-cievnej sústavy a vysoké množstvo predčasných úmrtí. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) zomiera na následky znečisteného ovzdušia odhadom 7 miliónov ľudí ročne. To je šokujúce číslo, približne jedno z ôsmich úmrtí celosvetovo. V Európskej únii má znečistené ovzdušie na svedomí okolo 300 000 predčasných úmrtí ročne, z toho na Slovensku približne 4–5 tisíc životov každý rok. Okrem úmrtí spôsobuje smog množstvo chorôb – astmu, chronickú bronchitídu, infarkty, cievne príhody – a zhoršuje kvalitu života, najmä u detí a starších ľudí.
Hlavnými zdrojmi znečistenia sú doprava (výfukové plyny áut, najmä dieselov), priemysel, energetika (spaľovanie uhlia, mazutu) a v našich podmienkach aj lokálne vykurovanie domácností (spaľovanie uhlia a dreva v kotloch a peciach). V mestách často vidíme zimný smog – zmes prachových častíc a oxidov síry či dusíka, ktorý v bezvetrí a inverzii dusí celé doliny. V minulosti Európa riešila aj problém kyslých dažďov (spôsobených oxidmi síry z uhlia), čo sa podarilo výrazne zlepšiť obmedzením emisií z elektrární. Dnes však bojujeme hlavne s prachovými mikročasticami. Tie dokážu preniknúť hlboko do pľúc a do krvného obehu, čo vedie k zápalom a chronickým ochoreniam.
Dobrou správou je, že kvalita ovzdušia sa v EÚ postupne zlepšuje vďaka prísnejším normám – počet predčasných úmrtí klesol z odhadovaných 400-tisíc ročne okolo roku 2010 na spomínaných ~300-tisíc. Stále je tu však veľký priestor na zlepšenie. Svetová zdravotnícka organizácia sprísnila odporúčané limity kvality vzduchu, a EÚ práve prijíma nové zákony, aby sme sa k nim priblížili.
Osobne považujem právo na čistý vzduch za základné a kľúčové. V europarlamente podporujem iniciatívy smerujúce k nulovému znečisteniu ovzdušia do roku 2050 a k sprísneniu emisných limitov pre automobilový, priemyselný aj energetický sektor. Podporil som napríklad nové emisné normy Euro 7 pre autá a prísnejšie limity pre elektrárne a fabriky. Zdôrazňujem tiež potrebu pomoci domácnostiam pri prechode na čistejšie vykurovanie a energetickú efektívnosť V tomto duchu vítam a podporujem komplexnú zelenú transformáciu energetiky, dopravy a bývania. Na Slovensku musíme riešiť špecificky znečistenie v obciach v zimných mesiacoch a tiež okolo veľkých priemyselných zdrojov (ako sú oceliarne). Verím, že aj vďaka tlaku nás, zelených politikov, budeme všetci dýchať ľahšie. „Každý má právo nadýchnuť sa z plných pľúc bez obáv o zdravie,“ to je motto, ktorým sa riadim.
Klimatická kríza
Klimatická kríza (globálne otepľovanie a zmena klímy) je životná výzva generácie, ktorá prepája mnohé z vyššie spomenutých tém. Ide o globálne otepľovanie atmosféry a oceánov spôsobené dramatickým nárastom koncentrácie skleníkových plynov v ovzduší v dôsledku ľudskej činnosti. Od priemyselnej revolúcie stúpla koncentrácia CO₂ z ~280 ppm na vyše 420 ppm – najviac za posledné 3 milióny rokov. Tým sa zosilnil skleníkový efekt: skleníkové plyny (najmä CO₂, metán a oxid dusný) zadržiavajú v atmosfére viac tepla. Výsledkom je, že priemerná teplota Zeme sa už oteplila o približne 1,1 °C oproti predindustriálnemu obdobiu. Môže sa to zdať málo, ale tento priemer ukrýva extrémy – otepľujú sa hlavne polárne oblasti (Arktída už o vyše 2 °C) a rastie výskyt extrémov počasia.
Prejavom klimatickej krízy sú častejšie a intenzívnejšie extrémy: vlny horúčav lámu rekordy teplôt na všetkých kontinentoch, suchá a požiare ničia krajinu, inde zase prichádzajú katastrofálne prívalové dažde a záplavy. Ročné obdobia sa posúvajú, ľadovce a snehová pokrývka ubúdajú, permafrost rozmŕza. Stúpa hladina morí (už o ~20 cm od roku 1900) a ohrozuje ostrovy a pobrežné mestá. Ekosystémy sa dostávajú pod tlak – mnoho druhov nedokáže tak rýchlo reagovať na meniace sa podmienky. Klimatická zmena už negatívne vplýva aj na poľnohospodárstvo (striedanie sucha a extrémnych lejakov znižuje úrodu) a na zdravie ľudí(šírenie tropických chorôb, úpalmi počnúc). Vedci varujú, že ak prekročíme oteplenie o +1,5 °C či +2 °C, hrozia nezvratné zmeny a tzv. zlomové body klímy (rozpad západoantarktického ľadovca, kolaps amazonského pralesa a pod.).
Riešenie klimatickej krízy spočíva v zásadnom znížení emisií skleníkových plynov. Svet sa v Parížskej dohode zaviazal udržať otepľovanie čo najbližšie k 1,5 °C – to znamená globálne dosiahnuť uhlíkovú neutralitu okolo polovice storočia. Európska únia prijala Európsku zelenú dohodu a tzv. klimatický zákon, ktorým sa zaviazala znížiť emisie aspoň o 55 % do roku 2030 (oproti 1990) a dosiahnuť klimatickú neutralitu do roku 2050. Ako poslanec EP som však presadzoval ešte vyššiu ambíciu – podporil som cieľ znížiť emisie do 2030 až o 60 %. Teší ma, že EÚ zavádza konkrétne opatrenia: rozvoj obnoviteľných zdrojov, ukončenie používania uhlia, podpora elektromobility, zatepľovanie budov či ochrana lesova pôdy ako prirodzených úložísk uhlíka.
Klímu však neochránime len na papieri – treba globálnu spoluprácu a zapojenie každého z nás. Preto sa tiež venujem osvete a podpore vedeckých riešení, od nových čistých technológií po udržateľné poľnohospodárstvo. Ako vedec cítim zodpovednosť prinášať do politiky hlas rozumu a faktov. Klimatická kríza sa často nazýva krízou aj preto, že ide o urgentnú situáciu – máme možno len jedno desaťročie na odvrátenie najhorších scenárov. No som optimista: verím, že inováciami a spoluprácou vieme transformovať našu ekonomiku na nízkouhlíkovú a zastaviť oteplenie skôr, než bude neskoro.
Pre mňa osobne je boj proti klimatickej zmene srdcovou záležitosťou. Vyrastal som s láskou k prírode a vidím, ako sa pred očami mení. Preto v každej debate zdôrazňujem, že konať musíme hneď. Aj malé krajiny môžu prispieť – Slovensko napríklad končí s uhlím a rozvíja zelenú energiu, aj keď stále máme veľké rezervy a nekompetentné riadenie tejto transformácie. Ako europoslanec podporujem spravodlivú transformáciu regiónov závislých od fosílnych palív, aby nik nezostal pozadu. Spolu to zvládneme a zanecháme deťom svet, na ktorom sa bude dať žiť.
Klimatická kríza nie je iba ekologická téma, je to spoločenská výzva. Ak jej budeme čeliť so znalosťami, odvahou a solidaritou, môžeme ju prekonať a vytvoriť lepšiu budúcnosť pre nás všetkých. „Planétu sme nezdedili od našich rodičov, máme ju požičanú od našich detí,“ a ja beriem túto myšlienku vážne v každom svojom kroku.