Ochrana prírody ani boj proti klimatickej kríze nepoznajú hranice.

Každý z nás má v rukách viac, než si často uvedomujeme. Ochrana prírody nezačína v Bruseli ani v národnom parku – začína pri každodenných rozhodnutiach doma, v práci, v komunite.

Aj malé zmeny majú zmysel:

• Voľme šetrnú spotrebu – menej zbytočností, viac lokálnych a udržateľných produktov.

• Nechajme priestor divočine – nekosme všetko na milimeter, podporujme biodiverzitu aj vo vlastnej záhrade.

• Podporujme ochranu prírody aktívne – podpisujme petície, zaujímajme sa o legislatívu, komunikujme s poslancami, nenechajme si záležať len na vlastnom komforte.

• Cestujme zodpovedne – nie všetky lesy sú turistické atrakcie. Rešpektujme pravidlá v chránených územiach.

• Vzdelávajme sa a diskutujme – šírenie faktov je najlepší protiliek na mýty a populizmus.

Ako europoslanec sa snažím vytvárať podmienky, aby jednotlivci aj obce mali nástroje na lepšiu ochranu svojho prostredia. Ale sila zmeny je aj v občianskom postoji. V prírode sme len hosťami – správajme sa tak. Ide o Život!

Áno, stretol. Ako človek, ktorý sa dlhodobo venuje prírode – či už ako vedec, alebo turista – som medvede párkrát zazrel. Vždy to však bolo z diaľky, bez konfliktu a úplne prirodzene. Medveď sa správal presne tak, ako má – snažil sa mi vyhnúť.

Treba povedať, že medveď nie je agresívne zviera, ktoré vyhľadáva človeka. Naopak – kontaktu sa chce vyhnúť. Problém nastáva tam, kde dochádza k stratám plachosti, často vinou prítomnosti ľudí, nevhodného kŕmenia v podobe vnadísk alebo zlého hospodárenia s odpadom.

Debata o medveďoch na Slovensku je dnes veľmi vyhrotená, často bez opory vo faktoch. Ako europoslanec sa snažím presadzovať riešenia postavené na vede, prevencii a rešpekte k prírode – nie na strachu a výstreloch.

Správna odpoveď na problém nie je „viac zbraní“, ale viac rozumu.
Ide o Život!

Európsky parlament je miesto, kde sa stretáva rozmanitosť – názorová, kultúrna aj politická. Práve v tom spočíva jeho sila, ale aj náročnosť. Najväčšou výzvou je hľadať spoločné riešenia v dobe, ktorá je čoraz menej spoločná – poznačená polarizáciou, dezinformáciami a tlakom rôznych záujmových skupín.

Európsky parlament čelí viacerým zásadným výzvam, ktoré si vyžadujú rozvahu, vedecký prístup a odvahu chrániť verejný záujem. Klimatická a ekologická kríza je bezpochyby jednou z najväčších – ide o preteky s časom, kde musíme konať rýchlo, ale spravodlivo. Popri tom čelíme aj tlaku silných lobistických skupín, ktoré sa snažia oslabiť environmentálne politiky v prospech krátkodobých ziskov. Ďalšou výzvou je obrana demokracie a právneho štátu – pretože bez funkčných inštitúcií a nezávislej justície je akýkoľvek zákon len na papieri. Do toho vstupuje aj narastajúca vlna dezinformácií, ktorá podkopáva dôveru v inštitúcie a vedie k polarizácii spoločnosti. A napokon – výzvou je samotná jednota Európskej únie. V čase vojny, kríz a neistoty potrebujeme menej rozdeľovania a viac spolupráce. Všetky tieto výzvy sú prepojené a ich riešenie si vyžaduje jasné hodnoty, fakty a dlhodobú víziu – nie populizmus.

Práca v Európskom parlamente nie je o rýchlych výhrach, ale o trpezlivom presadzovaní hodnôt, ktoré majú dlhodobý dosah. Robím to s vedomím, že každé hlasovanie má vplyv na budúcnosť Slovenska aj celej Európy.

Som vedec, ktorý vstúpil do politiky, aby chránil hodnoty, ktoré dlhodobo presadzujem – ochranu prírody, zdravé životné prostredie a rozumný vzťah človeka k krajine. Neprestal som byť ochranár tým, že som sa stal poslancom. Naopak – v Európskom parlamente mám možnosť tieto hodnoty presadzovať na systémovej úrovni.

Som jednoznačne za bezzásahové zóny v národných parkoch. Tie majú slúžiť predovšetkým na ochranu prírody, nie ako zdroj dreva. Ťažba v týchto územiach je v rozpore s ich zmyslom. Chceme mať „národný park“ len na mape, alebo skutočný klenot prírody, na ktorý môžeme byť hrdí?

Pretože som už nemohol ďalej tolerovať oslabovanie environmentálnych ambícií zo strany niektorých členov EPP. V Renew Europe som našiel hodnotovo bližšie prostredie, ktoré podporuje vedecké riešenia, právny štát a reálnu klimatickú akciu.

Lykožrút nie je nepriateľ, ale prirodzená súčasť horských smrekových lesov. Tieto ekosystémy sa s ním vyrovnávali dávno predtým, než sme tam začali zasahovať. Z vedeckého hľadiska vieme, že v bezzásahových územiach je zásah proti lykožrútovi často zbytočný a dokonca škodlivý.

Ak začneme lykožrútom napadnuté stromy ťažiť, narušíme prirodzený proces obnovy lesa – odstránime drevo, ktoré zadržiava vodu, tieni pôdu a slúži ako základ pre novú generáciu lesa. Takzvaný „odumretý“ les je v skutočnosti plný života. A čo je dôležité: vedecké štúdie ukazujú, že v bezzásahových zónach sa lesy obnovujú rýchlejšie a pestrejšie ako v ťažených oblastiach.

Samozrejme, mimo národných parkov alebo v hospodárskych lesoch môže byť ochrana proti lykožrútovi legitímna – ale v národných parkoch majú prednosť prírodné procesy, nie ťažba. Národný park nie je plantáž na drevo – je to priestor, kde by mala mať príroda prednosť.

Ak chceme mať živé lesy aj o 100 rokov, musíme ich občas nechať žiť vlastným životom – aj keď to zo začiatku vyzerá „chaoticky“. Príroda vie, čo robí.